| 1900 - 1937 | 1930 - 1944 | 1945 | 1946 - 1960 | od r. 1960 |
Po veľkej amnestii v r. 1960 sa mnohí politickí väzni dostali na slobodu. Po výmene funkcionárov KSS sa v roku 1963 ujal moci na Slovensku Alexander Dubček, ktorý sa dostal do rozporu s Novotným v Čechách a neskôr ho nahradil vo funkcii vedúceho tajomníka KSČ. Tieto rozpory priniesli určitú politickú voľnosť.
Začiatkom 60-tych rokov sa neďaleko Košíc, pri Šaci, začal budovať najväčší hutnícky kombinát (HUKO, neskôr VSŽ) na Slovensku a takmer priamo v meste, pri Ťahanovciach, bola vybudovaná Magnezitka (po zmene režimu odstavená z prevádzky pre veľké znečisťovanie mesta). V roku 1966 zachvátil požiar Urbanovu vežu. Nesprávnym postupom požiarnikov pri hasení došlo k prasknutiu najväčšieho zvona Urban, ktorý bol odvtedy ako nepoužiteľný umiestnený pred budovou. Jeho obnova a inštalácia na pôvodné miesto sa uskutočnila až v druhej polovici 90-tych rokov. V roku 1970 bola založená Vysoká vojenská letecká škola (VVLŠ) SNP, neskôr VVŠL SNP, momentálne Vojenská letecká akadémia gen.M.R.Štefánika. Z tejto školy vyšiel aj prvý (a zároveň posledný) Československý a tiež aj (zatiaľ) prvý Slovenský kozmonaut.
V roku 1968 sa na základe viacročného pohľadu na ekonomický, politický a spoločenský vývoj v ČSSR objavila snaha o reformovanie socializmu. Išlo o tzv. socializmus s ľudskou tvárou. Pražská jar sa však skončila neúspešne. Ukázalo sa, že socializmus boľševického typu sa jednoducho reformovať nedá. V noci z 20. na 21.8.1968 vojská Varšavskej zmluvy začali okupovať ČSSR - do akcie bolo nasadených 165.000 mužov a 4.600 tankov, v druhom slede o päť dní 27 divízií so 6.300 tankami, 800 lietadlami, 2.000 delami a 400.000 vojakmi. K miestnej vojne našťastie nedošlo a odpor proti invázii bol mierumilovný, nie ozbrojený. Okupanti napriek tomu zabili 90 osôb, vyše 300 bolo zranených ťažko a vyše 500 ľahko. V Košiciach bolo pred bývalým Tuzexom zastrelených šesť osôb, mnohí boli zranení. Represálie začali uskutočňovať domáce sily, normalizovaná armáda a polícia. Represívny potenciál normalizačných síl - osobitné jednotky armády a polície a Ľudové milície - bol vystavený skúške pri prvom výročí okupácie. Demonštrácie boli tvrdo potlačované, veľké mestá boli obsadené tankami a obrnenými transportérmi. Niekoľko ľudí bolo zastrelených, desiatky zranených, tisíce zbitých a zatknutých. Novým generálnym tajomníkom KSČ sa stal Gustáv Husák, ktorý bol v roku 1954 odsúdený na doživotný trest väzenia v procese so "slovenskými buržoáznymi nacionalistami", za mrežami strávil vyše deväť rokov. Zase sa začali procesy s nepriateľmi socializmu - kontrarevolucionármi. Desaťtisíce ľudí odišlo do exilu za vysťahovalcami, ktorí odišli po februári 1948. Represálie boli miernejšie, tábory zanikli, väzenie občas vystriedal nútený exil, alebo, podľa sovietskeho vzoru, "psychiatrická liečba".
Strach a pasivita občanov sa najviac prejavili v záujme o veci verejné. Odpor narástol najmä u intelektuálov a v radoch veriacich. Výsledkom boli podpisové akcie. Komunistickí vodcovia začiatkom roku 1977 takmer podľahli panike zoči-voči 260 signatárom opozičného manifestu Charta 77. Tú podpísali tak nekomunisti ako aj reformisti a začal sa rozmach podzemnej cirkvi na Slovensku. Významnú úlohu pri znovuoživovaní nielen politického ale aj cirkevného života malo, najmä v 70-tych a 80-tych rokoch vydávanie samizdatových kníh, novín a časopisov. Koncom osemdesiatych rokov už represálie neboli schopné rozsievať masovú hrôzu. A utláčaní vedeli premôcť posledné obavy a úzkosť a vyraziť do všeobecného útoku proti moci. Na konci roku 1987 vyše 500.000 ľudí podpísalo petíciu katolíkov za náboženskú slobodu. Vláda reagovala neisto: dala skonfiškovať podpisové hárky, zatknúť niekoľkých organizátorov, ale celkove neprikročila k radikálnej represii. 25.3.1988 sa konala na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave za účasti 10.000-15.000 občanov verejná sviečková manifestácia na podporu petície za náboženskú slobodu a za rešpektovanie ľudských práv. Do histórie vošla ako Bratislavský Veľký piatok. Napriek tomu, že išlo o pokojné a tiché zhromaždenie, komunistická polícia brutálne zasiahla a demonštrantov rozohnala obuškami, psami, vodnými delami, ba i slzným plynom. Mnohí boli zatknutí ako antisocialistické živly. V roku 1989 snahy o zmenu kulminovali. Takmer vo všetkých okolitých štátoch sa socializmus rúcal. Keď pražská polícia surovo zasiahla do pokojnej demonštrácie študentov 17.11.1989, udalosti nadobudli dramatický charakter. Na protest prestali hrať divadlá, ľudia sa deň čo deň schádzali na protestné demonštrácie v Prahe, Bratislave, v Košiciach. Nakoniec sa uskutočnil generálny štrajk. Rok 1989 bol koncom komunistickej totality na Slovensku. Začalo sa budovanie demokratickej spoločnosti. Bývalí politickí väzni boli rehabilitovaní, konfiškovaný majetok sa vracal pôvodným majiteľom. 1.1.1993, po rozdelení federácie, vznikla Slovenská republika. V rokoch 1995-96 prebehla v Košiciach rozsiahla rekonštrukcia jadra mesta. Tak, ako v minulosti bola vzdávaná úcta obetiam fašizmu, po prevrate mohla byť vzdaná aj úcta obetiam komunizmu - na Hlavnej ul. bola odhalená pamätná tabuľa obetiam komunizmu.
Mesto v 20.storočí zažilo veľa vzostupov a pádov, okupácií, vojen a režimov. Pri pohľade na históriu mesta (nielen) v 20.stor. treba brať do úvahy slová, ktoré vyslovil J.P.Sartre ("Pod vládou okupantov ľudia tiež žili, pracovali, starali sa o rodinu, ba občas sa aj zabávali i zasmiali. Ale dominujúcim životným pocitom bol viac-menej abstraktný strach a nenávisť veľmi dobre známeho a prítomného nepriateľa".), ale aj nápis na pomníku neznámeho vojaka na námestí Osloboditeľov : "vzdaj úctu každý, kto ideš okolo tým, ktorí umreli, aby si ty žil". V súčasnosti - po rozdelení ČSFR v r. 1993 - sú Košice najkrajším a druhým najväčším mestom na Slovensku a napriek (alebo vďaka) historickým udalostiam sú vzorom pre ostatné mestá v spoločnom nažívaní príslušníkov rôznych národností a vierovyznaní.
/Spracoval Marian Macak/
